Výcvikový víkend s Ivo Eichlerem v kempu Dešná- 15.-17.1.2010
Rozhodli sme sa zmeniť na chvíľu zimu ničím nepripomínajúci sivozelený juhozápad Slovenska za bielo- biely malebný kút na Morave- dali sme sa zlákať jednou z mála zimných ponúk na výcvikový víkend u známeho výcvikára Iva Eichlera v kempe Dešná pri Slušoviciach, ktorý to vie aj s tými "problémovejšími psiskami". Keďže nikde Ivo nenapísal, že menej problémoví nemôžu, v piatok popoludní sme sa vydali na cestu. Po Starý Hrozenkov bola cesta až na piatkové občasné zápchy celkom v pohode, horšie to bolo potom, keď sme sa rozhodli, že si zvolíme subjektívne čo najkratšiu cestu -cez Bojkovice na Loučku, Vizovice ( hneď sa mi v obrazovej pamati zjavila tvár Bolka Polívku) do Slušovíc a odtiaľ na Dešnú. Všetko vyzeralo byť v poriadku až po krajinku pripomínajúcu Jakubiskov film Nejasná správa o konci sveta- chýbali už iba vyjúce obrysy vlkov kdesi v hmlistom opare...Neviezť sa v tej chvíli na štvorkolke, skončili by sme tak, ako väčšina tunajších odvážlivcov horalov- v lepšom prípade na krajnici čakajúc na "kamarády, kerí mně vytáhnou". Pohon štyroch kolies bol ale aj tak na niektorých miestach úplne zbytočný- cesta vedúca strmo dolu bola ako zrkadlo. Pološmykom a s očami ako tenisáky sme sa konečne dostali na udržiavanú cestu. Dorazili sme ešte v časovej rezerve, vyfasovali od milej tetušky na recepcii kľúče od chatky, vyložili sme veci v izbe a bežali na "scuka u hospody" aj s Adušou. Karakučanský ovčiak Balkán, ktorý je u Ivoša na výcviku, si ležiac jedným pootvoreným okom skontroloval, či sa nedeje nič nezvyčajné, mrkol ešte po Ivovi a vidiac, že ten je v maximálnej pohode, pokračoval v snívaní svojho sna o bulharských krásaviciach rovnakého plemena. Hospůdka sa pomaly plnila ďalšími "lidičkami se psy", pribudli i nejakí domáci štamgasti, ktorí to skúšali občas na nové tváre, ale "náš" víkendový šéf ich nenápadne včas usmernil. "Mladýmu hospodskýmu to docela šlo", nosil odnášal- jedným "svařáka", ďalším Krušovické..., odnášal prázdne poháre a zase nosil, prekračoval pritom hromadu psov ležiacich na podlahe a nevyzeral otrávene. A dokonca aj psi, ktorí sa tu ocitli možno práve pre agresivitu, poslúchli na slovo svojich pánov, akoby cítili, že je to pre nich posvätné miesto pri pánových nohách a v teple, o ktoré by mohli pri snahe dokazovať si svoju prevahu aj prísť. Nebyť mojej alergie na cigaretový dym a únavy z ťažkého pracovného týždňa, potiahli by sme to s Ivom a ostatnými aj dlhšie- hlavne, keď sa ráno priznal, že oslavuje narodeniny- a nie hocijaké!!! Napriek únave som sa v chatke postavila pod horúcu sprchu- lebo som páchla sama sebe ako zahulená hospůdka Napriek papundeklovým chatkám z čias "socíku", zariadeniu pamätajúcemu si ešte pionierske šatky, som sa tu cítila celkom príjemne- k pocitu komfortu mi v tom momente fakt stačila vykachličkovaná a vykúrená kúpeľna s wéckom a dostatkom teplej vody. Zostatok veselej spoločnosti sa rozchádzal kedysi nadránom a tak nečudo, že poniektorých nezobudilo ani vytrvalé vyštekávanie papuľnatejších psov. No nič, aspoň sme si precvičili povel "štekaj!". Čo nestihli niektorí dospať, nahradili poctivými dúškami moravskej slivovice a podobných nápojov a hneď boli do práce ako draci. Ivo skontroloval, či má každý dostatočnú zásobu pamlskov a už to fičalo. Keďže tu boli psíci (aj šteniatka) na rôznej úrovni vycvičenosti, cvičilo sa pomalšie, ako sme niektorí zvyknutí. My s Adušou sme si to vyriešili po svojom- niektoré cviky sme si zopakovali viackrát za sebou a dbali sme na precíznosť. Na "placi" bolo vidno radosť z práce na psíkoch aj psovodoch, nikto nekričal a nebol nervózny zo zle prevedeného cviku psa (ako je to niekedy vidieť na klasických " cvičákoch ")- ani výcvikár- teda Ivo. Ten pokojne usmerňoval prácu psovodov a ak to nešlo- predviedol to sám. Psíci si bez problémov zvykli na bezprostrednú blízkosť ďalších štvornohých kamošov a ľudí- čo je v bežnom živote dosť dôležité. Po obedňajšej sieste/ Ivoš radil všetkým- hlavne psom "na kutě"/ sme pokračovali výcvikom poslušnosti v iných prostrediach- najprv pod prístreškom, potom v "hospodě" a bolo vidno- hlavne na začiatočníkoch- aké robia pokroky. Konečne som sa dozvedela, ako vyzerá v praxi "ULIČKA", ktorá by mala pomôcť budovať u psa sebavedomie. "Technická prestávka sa konala v krčme, a ja som to zase vzdala vidiac a cítiac svoje premočené topánky. V pohotovostnom stave som zaľahla, lebo Ivo avizoval ešte jednu svoju špecialitu: "stezku odvahy", keď ho bolo treba vyhľadať v tmavom lese. Bohužiaľ, túto disciplínu som premeškala, naivne si mysliac, že veď ma zobudí ruch zvonku. No čo už. Snáď nabudúce. V nedeľu ráno sa opakoval podobný rituál- pár minút po deviatej bolo v kempe ešte dosť mŕtvo a nič nanasvedčovalo tomu, že sa má trénovať. Ale rozbehlo sa to- tentoraz viac- menej bez pohonných hmôt a ´la slivovica, lebo poobede sa bolo načim dopraviť aj domov. Zopakovala sa "ULIČKA"- tentokrát za denného svetla a bola to teda riadna prča- škoda, že bič neplieskal. Potom Ivoš nanosil na pľac haraburdy zvané: pešek, vankúš, rukáv a podobne a psiská (väčšina) hneď vedeli, čo sa bude diať. Exceloval Sauron- krokodýl v koži pitbulla. No ale slušne sa zahryzla aj cane corso Agátka. Pritom tak milého a prítulného jedinca tohto plemena som ešte nevidela. Odvážnyh bolo samozrejme viac: Lucky, Hugo, Barča a aj malá cane corso Angie pochopila, že uloviť si kus rozžužlanej handry je obrovská zábava. Výcvik končil okolo obeda a bolo vidno, že psi sú zdravo unavení a pravdepodobne prespia bez problémov celú cestu domov. My sme odchádzali asi medzi poslednými a poučení piatkom sme zvolili neporovnateľne lepšiu cestu cez Luhačovice. Obdivujúc klasické kúpeľné domy sme si hovorili, že cez toto miesto neprechádzame poslednýkrát. Pri večernom prezeraní nafoteného sme sa s Rastym zhodli na tom, že sme prežili pekný a pohodový víkend v super partii rovnako postihnutých psíčkarinou. Takže začínam premýšľať, akú "východniarsku" špecialitu nabudúce pribalím do batožiny. A tebe Ivo, vďaka, že to robíš a ešte raz "živijóóó"
Ivana & Rasty&Ada

Ivano DÍKY!!! I.